Rio v Bonne

Autor: Martina Bekešová | 17.2.2015 o 0:00 | (upravené 18.2.2015 o 9:09) Karma článku: 6,07 | Prečítané:  1098x

Náš druhý víkend v Nemecku bol skutočne obzvlášť veselý. Vo všetkých smeroch. Vo štvrtok totiž začal dlho očakávaný karneval. Emka sa ráno poobliekala do kostýmu, pomaľovali sme jej tvár a išlo sa do škôlky. Po škôlke sme sa boli trošku prejsť po okolí a opäť sa pokochať krásou, ktorá je tu navôkol. Nádherné staré pompézne domy, dýchajúce nostalgiou, históriou. Radosť sa okolo nich poprechádzať. Náladu nám však trošku pokazila skupinka asi 20 mladých v rôznych kostýmoch (od Freda Flintstona, cez policajtov až po veveričky v nadživotnej veľkosti). Pivo v ruke, ruka hore, noha v torte... Toho piva už mali trošku viac v sebe. To bolo naše prvé stretnutie s karnevalom.

Keďže bol u nás v hotelovej izbe celkom slušný lazaret (všetkých nás zložila nejaká chrípková delikatesa), rozhodli sme sa len my dve s Emkou vybrať v nedeľu na karneval do malej pokojnej mestskej časti, v ktorej máme škôlku. Nanútili mi zobrať si aspoň uši Minnie Mouse na hlavu a hoci som sa zdráhala, drahý mi namaľoval aj krásny čierny myšací noštek. V konečnom dôsledku som bola rada, lebo úplne bez kostýmu by som tam bola za totálneho blázna.

Pred škôlkou, kde bol začiatok karnevalového sprievodu, to totiž vyzeralo ako v malom Riu. Len tie kostýmy boli trošku iné ako tie brazílske.

Nikomu neprišlo divné dať si na hlavu plyšová pizzu (dieťaťu plyšové pečené kura – veď sú predsa fastfood family, nie?), chlap navlečený do červených šponoviek v bunde a čapici so zelenými bodkami sa cítil úplne ako jahoda a otec-syr a syn-syr si veselo kráčali vedľa seba v štýle: Sir, yes, sir. No komédia sama osebe. S napätím sme čakali, čo sa vlastne bude diať. Všetci svorne nasadli na svoje vyzdobené vozy a pustili sa v sprievode krásnej nemeckej dychovky uličkami Röttgenu. A v tej chvíli som pochopila podstatu toho všetkého – celé rodiny alebo veľké skupiny ľudí si celé týždne chystajú kostýmy a vozy od výmyslu sveta, ktoré potom naplnia cukríkmi, čokoládami, loptičkami, hubkami na riad, pukancami, fľaštičkami s alkoholom alebo aspoň šampanským a všetko to cestou vyhadzujú na okolostojacich tešiacich sa ľudí. Okolo teda v tom momente začali pobehovať deti a ich rodičia s obrovskými igelitovými taškami a brali všetko, čo im z tých vozov padalo. Samozrejme, aj my sme doniesli plnú tašku čohokoľvek... Všetko to strážilo JEDNO policajné auto, ktoré išlo na konci celého sprievodu, malo pustené majáky a dvaja páni policajti mali na lícach nakreslené balóniky. Seriózni páni to boli! Keď sme sa chceli dostať opäť domov, museli sme urobiť asi 10-kilometrovú obchádzku, pretože v centre Röttgenu bolo asi milión ľudí čakajúcich na sladkosti, takže sa prejsť vôbec nedalo. Páni policajti boli predsa súčasťou sprievodu, na ceste v tej chvíli vôbec neboli potrební. Veď je karneval, kto by šiel teraz niekam autom...

V pondelok sme to celé zakončili aj návštevou karnevalu v centre mesta. Už v metre nám bolo jasné, že ideme správnym smerom k námestiu. Našimi spolucestujúcimi boli šašovia, indiáni, 1,7-metrové banány, medvede, megalíšky, megapavúky, čarodejnice, klasicistické páriky princov a princezien, väzni, žaby a milióny ďalších nezmyslov. Všetci s vážnymi tvárami, bez náznaku vyvedenia z miery zo svojho vzhľadu. Na námestí to vlastne bolo o tom istom, len vo veľkom. Ešte aj chudáka Beethovena tam teperili a dali mu do rúk gitaru.

To námestie podľa mňa budú upratovať ešte celé týždne, ak ho budú chcieť dať do takého krásneho stavu, ako bolo predtým.

Dnes už celé karnevalové šialenstvo končí. Popolcová streda tomu všetkému dáva ráznu červenú. Ale pre nás to bolo zase o niekoľkých zisteniach:

  • Nemci vôbec nie sú suchári. 4 dni sa dokázali baviť, smiať, vyvádzať hlúposti – jednoducho si to užívali. Hoci už aj Emka poznamenala, že toho bolo tak akurát dosť.
  • Len aby zapadli do davu, boli ochotní si dať na hlavu hoci aj polmetrové tienidlo zo starej rustikálnej stolovej lampy a pripevniť si ho pod bradou gumičkou – podľa mňa najoriginálnejšia maska, akú som videla (a to ešte išiel chlapík na bicykli, takže snáď nemal čas sa obzrieť za mnou, ako som vybuchla na ulici smiechom, to sa už fakt nedalo:).
  • Romantika môže vyzerať aj inak – napríklad ako dva plyšové medvedíky s bielymi brmbolcami na mieste chvostíka vo veku cca 65 rokov pomaličky kráčajúce ruka v ruke večer o šiestej smerom z námestia.
  • Emka mi ráno cestou do škôlky povedala krásnou nemčinou – Ich heisse Ema. Cítim v kostiach, že to bude dobré!
  •  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?