Boňáci trávia čas na ulici

Autor: Martina Bekešová | 26.4.2015 o 0:00 | (upravené 26.4.2015 o 0:05) Karma článku: 11,97 | Prečítané:  7600x

Prší... Dlho sa odhodlávam, ale nakoniec pripevňujem košík, do tašky hodím igelitku (na ochranu sedadla bicykla pred dažďom) a vyrážam nakupovať. Som prekvapená z toho, že stretávam vonku rovnaký počet ľudí, ako počas minulých slnečných dní. Rodičia s deťmi, skupiny mladých, dôchodcovia na prechádzke. Veď iba popŕcha, to predsa nie je dôvod na sedenie doma.

Ako človek, ktorý sa „má postarať o domácnosť“ a ktorý je zvyknutý na ruch veľkomesta a dostupnosť nákupných centier, som v prvých momentoch po príchode do Bonnu hľadala možnosti nakupovania. Potravín, drogérie, jednoducho bežných vecí. Po veľmi krátkej chvíli som pochopila, že tu nákupné centrá nie sú. Poviete si, no, veď a? Istým spôsobom nám to skomplikovalo život, keďže sme tu boli stratení ako v poli kukurice. Určite by bolo jednoduchšie vbehnúť do centra a nakúpiť všetko, čo potrebujeme. A nehovoriac o tom, že sme prišli začiatkom februára a veľmi by sa nám vtedy zišiel aj nejaký detský kútik, kde by sa nám trošku baby zahrali. Aspoň na chvíľku sa oslobodiť od celodennej animátorskej úlohy, to by bola úľava. Hľadali sme márne a pomaly sme sa zmierovali s tým, že chlieb sa kupuje v pekárni, ďalšie potraviny v supermarkete, ktorý nie je väčší ako smižianske Tesco, do drogérie treba ísť ešte ďalej za roh – a to všetko asi 1,5 kilometra pešo od hotela, v ktorom sme bývali.

Stále nám to však nešlo do hlavy, tak sme jedno sobotné ráno vygooglili, že nejakých 120 km od Bonnu je veľké nákupné centrum. Super, ide sa na výlet! Čím sme boli bližšie k cieľu, začal sa na ceste zhusťovať počet holandských áut. Neprišlo nám to divné, veď predsa tu môžeš na diaľnici stretnúť autá z rôznych krajín. Všetko sme však pochopili až vtedy, keď sme míňali tabuľku s nápisom: Vitajte v Holandsku. Mapu do centra sme si síce pozreli, ale nevšimli sme si tú holandskú hranicu... Nevadí, dobre sme sa na tom pobavili, nakúpili sme, doniesli sme si nádherné tulipány a vrátili sme sa späť do Nemecka. A už sme viac nákupné centrum nehľadali.  

Po presťahovaní sa do bytu sme opäť museli poriadne zmapovať okolie, nájsť zastrčený supermarketík (tiež asi kilometer od bytu), pekárničku a podobne. Ľudia tu totiž nakupujú v centrách svojich maličkých mestských častí. To znamená, že každá časť má svoju akoby bratislavskú Obchodnú ulicu, kde sa nachádza všetko, čo človek potrebuje. A ak potrebujete niečo špeciálne, to nájdete v úplnom centre mesta. A tak všetci chodia za nákupmi presne tak, ako ja dnes. Teda sadnú na bicykel, zoberú igelitku (na tú sa tu nikdy nezabúda, inak prídete domov s premočenou a podchladenou istou časťou tela), zbehnú do centra, zaparkujú tam bicykel a behajú po obchodoch. Všetko pekne vonku na čerstvom vzduchu s množstvom pohybu. Najprv mi to prišlo pritiahnuté za vlasy, avšak postupne som si na to zvykala a dnes som si to skutočne užila. Pred obchodom odstavíš bike, popozeráš, kúpiš alebo nekúpiš, keď nevládzeš, dáš si kávu v Starbuckse, palacinku v milom stánočku. Všetko v krásnych historických uličkách Bonnu, v sprievode hrajúceho pouličného dychového kvarteta, striekajúcej fontány, ale aj vykrikujúcich predavačov, že dnes majú nemeckú špargľu len za 3 eurá kilo (inak veľmi chutná, robila som z nej polievku). Bez ohľadu na to, či prší, či neprší.  

A keď zabaviť svoje deti? Máte vlastne iba jednu možnosť – zobrať ich von. Či je pracovný týždeň, alebo víkend, všetci trávia svoj voľný čas vonku, v záhradách pred domami, na kolonáde pri Rýne, v obrovských mestských parkoch.

Keď sme sa sem sťahovali, viacerí známi mladí ľudia nám hovorili, že Bonn je neskutočne nudný. Že mladí ľudia bývajú v blízkom Kolíne, tam to skutočne žije. Vtedy som to považovala za výmysel, veď Bonn je predsa veľké mesto. Mali pravdu! A práve to mám teraz na tomto meste rada. Hoci sa tu dá skutočne len „behať okolo Rýna“, je tu pokoj, pohoda, ticho... Pre rodiny s deťmi ideálne prostredie. Už pri vjazde do mestskej časti, v ktorej bývame, pocítite, ako sa tu doslova zastavil čas. Autá tu majú prikázanú tridsiatku (pozor, policajti to poctivo strážia a pokutujú aj za prekročenie o 4 km/h), ľudia sedia na lavičkách pred domami, upravujú si svoje kvetinové predzáhradky, deti sa hrajú na pieskoviskách, hojdačkách, ihriskách, premávajú sa na bicykloch, voľne behajú po lúkach, kotúľajú sa po kopcoch. Obďaleč si mladí v parku grilujú, hrajú zvláštnu hru s drevenými kvádrikmi (netuším, čo to je) alebo len tak popíjajú nemecké pivko v biergarten. A keď začne pršať? Robia to isté, s pršiplášťom a igelitkou na sedadle...

Tak aj my trávime naše dni tak, že po návrate zo škôlky sadneme na bicykle a ideme stále na iné ihrisko, do iného parku, do centra na zmrzlinu, cestou sa zastavíme nakúpiť na večeru. Potom ešte chvíľu posedíme a ponaháňame sa po záhrade pred domom a unavení, špinaví, zablatení, ale spokojní, ideme domov. Jar je tu už v plnom prúde, všetko je krásne zelené, rozkvitnuté. A keďže sa aj otepľuje, takýto program nás čaká asi aj budúce týždne a mesiace. Horšie bude, keď príde zima... 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?