Sme trošku iní

Autor: Martina Bekešová | 14.7.2015 o 0:00 | (upravené 14.7.2015 o 15:58) Karma článku: 11,71 | Prečítané:  19448x

Ak sa človek ocitne za hranicami svojej domoviny, len ťažko si bude namýšľať, že to vlastne až taká zmena nie je. Veď sú tu rovnakí ľudia, domy, stromy, vzduch. Ale potom prídu situácie, kedy si uvedomíte, že ste jednoducho iní...

Prvým momentom bolo naše bezprostredné stretnutie s nemeckými úradníkmi, teda lepšie povedané dvoma konkrétnymi úradníčkami. Naša staršia dcéra totiž nastupuje v auguste do prvého ročníka tu v Nemecku. A pred nástupom do školy si Nemci musia do bodky budúceho prváčika preklepnúť, či je vôbec schopný nastúpiť.  Hoci som na odvode na vojnu nikdy nebola, podľa mňa to musí vyzerať nejako takto podobne, ako toto vyšetrenie.

A tak sme aj my jedno ráno nervózne stepovali pred dverami úradu. Museli sme byť presní, aby sme nezmeškali termín – na to sú obzvlášť citliví. Keď sa dvere konečne rozleteli, von vyšla pani s absolútne meravým výrazom v tvári a brechla na mňa pre mňa dodnes nezrozumiteľný zhluk nemeckých slov. Nepomohlo ani moje zúfalstvo v očiach a po prosbe, aby to zopakovala pomalšie, prišiel znova veľmi podobný zhluk slov. Netuším akých, ba ani o čom. Podľa mňa len zopakovala to, čo povedala predtým. Na to som už dala len nejaký odovzdaný výraz v tvári a viac nevyšiel zo mňa ani hlások. Pani teda len skríkla: „Imfung!“ Ahááá, chce očkovací preukaz. Jasné, nech sa páči. Hneď v prvom momente, žiadna karta poistenca, žiadny občiansky, pas, nič – očkovací preukaz. Očkovanie je pre nich alfou a omegou. Tak som jej ho odovzdala a dvere sa zavreli.

Od toho momentu sme boli zaradení do škatuľky CUDZINEC. Celá naša ďalšia diskusia sa už niesla v tomto duchu. Bolo čítať z jej očí, že čo tu chceme, prečo si nesedíme doma na zadkoch, ale oberáme ju o čas. Následne vošla do miestnosti bez pozdravu druhá pani úradníčka, ktorá Emku jednoducho zobrala do vedľajšej miestnosti – bez slova, bez vysvetlenia, buch dverami. O minútu sa dvere rozleteli opäť a stála v nich pani s vyčítavým pohľadom, že to dieťa predsa nerozumie po nemecky – ako ho má teda ona vyšetriť. No, pravda je taká, že Emka už veľmi pekne rozumie po nemecky, skutočne. Lenže pani ju vzala bez opýtania, bez vysvetlenia a príčinu Emkinej mlčanlivosti musí hľadať hlavne vo svojom správaní, lebo aj mne mrzli všetky slová na perách pri pohľade na tie dve dôležité tety. Nie to ešte malému dieťaťu, ktoré chcú ešte aj skúšať. No, nakoniec sme to akosi zvládli a ocitli sme sa konečne v ambulancii detskej lekárky, ktorá vlastne kompletný Emkin zdravotný stav posudzovala. Tá bola milá, všetko nám vysvetlila a popriala nám v škole veľa úspechov, hoci vie, že to nebudeme mať ľahké.

Priznám sa, že taký pocit bezmocnosti som už dávno nemala, ako po odchode odtiaľ. Hlavou mi vírili len myšlienky, ako to celé zvládneme, čo s nami bude, či sa to vôbec dá. Slzičky museli ostať a uschnúť na kraji očí – dieťa predsa potrebuje cítiť našu podporu, nie rozkolísaný hlas...

Na toto celé sa akosi postupne našťastie zabudlo. Až do chvíle, kým som si opäť neuvedomila svoju inakosť. Emke sa objavili drobné kožné problémy. Už dlho som odkladala prihlásenie sa k detskému lekárovi, tak som sa konečne odhodlala. Sadla som za počítač, našla som najbližšiu lekárku, pozrela som nejaké referencie a napísala som e-mail. Hneď večer pani doktorka odpísala a pozvala nás k sebe. Tak sme na druhý deň hneď išli (samozrejme, v ruke zoznam odborných nemeckých slov, ktorými by som pani doktorka lepšie popísala, čo nám je).

Po vstupe do komplexu (nedá sa to nazvať ambulanciou, fakt nie – malo to celé podľa môjho odhadu 150 štvorcových metrov) nás na ružovej recepcii privítala milá pani recepčná. Už o nás vedela, pani doktorka jej hovorila, že prídeme. Po pár vstupných informáciách nás usadila v čakárni, ktorá bola obrovská a plnááá hračiek. Taký malý detský raj. Po chvíľke nás už recepčná volala k pani doktorke. Obe moje baby jednohlasne odmietli tak rýchlo opustiť parádnu herňu, tak ich presvedčila, že im ukáže, čo tu všetko majú. Cestou nám teda ukazovala, že majú modrú, žltú a zelenú miestnosť – v modrej je všetko modré, v zelenej zelené a v žltej žlté. Nás zaviedla do modrej, ktorá bola vskutku celá modrá – prekrásne modré kožené stoličky, modrý stolík s počítačom, modré vyšetrovacie lôžko, kompletné lekárske vybavenie k tomu. A opäť milióny hračiek.

Po pár minútkach prišla pani doktorka so sestričkou, privítala nás a hneď prešla k veci. Emu vyšetrila, vysvetlila nám, čo s tým máme robiť a ako sa máme liečiť. Všetko zapisovala sestrička za počítačom, doktorka nemala v ruke žiadne pero a nezdržiavala sa zapisovaním, podpisovaním, vypisovaním. Jednoducho len vyšetrila, stanovila diagnózu a naordinovala liečbu. Pri vyšetrení sa krásne Emky opýtala: „Bolí?“ Reakciou na môj zmätený pohľad bola len odpoveď, že slovíčko bolí vie asi v 30 jazykoch.:) Všetko sme si vysvetlili, povedali, prešli sme si aj ich obľúbenú a dôležitú tému očkovania a bolo. Najkrajšou bodkou na záver bolo to, že som od nej dostala pochvalu, ako pekne mi tá nemčina ide.

Potom sa rozlúčila a odišla do ďalšej farebnej tzv. Sprechzimmer, kde ju čakala ďalšia sestrička (spolu ich má tri plus recepčnú). Na recepcii mi vytlačili recept a ešte mi recepčná popísala, ako to u nich chodí. Hodinu každý deň ordinujú bez objednávok (vtedy sme tam boli aj my), ale vtedy tam nikto nechodí. Prečo? Lebo všetci sa objednajú na presný termín, aby nemuseli čakať medzi chorými deťmi. A keďže majú absolútne efektívny systém vybavovania pacientov, vždy sa dá objednať najneskôr na druhý deň po zavolaní. V rámci komplexu majú vlastné laboratórium, miestnosť pre novorodencov a človek sa tam cíti skutočne výborne. Obe moje dcéry možno ani netušili, že boli vlastne u lekára.

Áno, aj v tejto chvíli som vedela, že som iná. Aj napriek tomu, že máme na Slovensku úžasnú detskú pani doktorku s rovnako úžasnou sestričkou, z tohto celého som bola prekvapená, zaskočená a užasnutá zároveň. Pre Nemca je takáto služba samozrejmosťou a vôbec sa nad tým nepozastaví. Ja som však mala ešte hodinu po odchode z ambulancie úsmev na perách a cítila som sa ako Alica v krajine zázrakov.

Hoci asi nikdy nezapadneme do nemeckého davu a ani to nie je naším cieľom, aspoň na tú chvíľu je príjemné spoznať a na vlastnej koži zažiť niečo nové, čo funguje a má svoj zmysel.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?