Mesto detí

Autor: Martina Bekešová | 20.12.2015 o 22:13 | (upravené 21.12.2015 o 8:19) Karma článku: 8,97 | Prečítané:  2489x

Je december a my len s úžasom zisťujeme, že naša staršia dcéra má za sebou už 4 mesiace krásnych prváčikovských povinností. Všetko sa to začalo v polovici augusta.

So Schultüte (kornút plný sladkostí a malých drobností, ktorý tu má veľkú tradíciu) sme kráčali po dlhánskom uvítacom chodníku, ktorý lemovali starší školáci. Takýmto milým spôsobom vítali nových prváčikov.

Prišli babičky, dedkovia, tety a strýkovia, jednoducho veľká rodinná udalosť. Balkóny na domoch, v ktorých bývajú školskí nováčikovia, boli tiež krásne vyzdobené. Tak ani náhodným okoloidúcim nemohla ujsť táto novinka. Všade radosť, úsmev, blesky fotoaparátov, ale možno aj pár vystrašených očí. Určite však nie detských. Tie pompéznosť osláv prvého školského dňa zamestnala natoľko, že si ani nestihli všimnúť, čo sa vlastne týmto dňom začína. Rozpaky a neistotu by ste mohli zazrieť skôr v očiach ich rodičov. V našich o to viac, že dcéra nastupovala do prvého ročníka nemeckej školy so znalosťou jazyka na úrovni 2-ročného dieťaťa. 

Ema hneď po prvých dňoch usúdila, že škola a všetko okolo nej sa jej bude páčiť – a tak aj urobila. Dodnes vlastne neviem popísať, čo sa stalo, ale asi po mesiaci od začiatku školy naša dcéra jednoducho začala rozprávať po nemecky, doslova sa ráno zobudila a spustila. Plynulo, s krásnym prízvukom, bez chýb. Používa síce jednoduché vety, ale so správnymi slovami v správnom tvare. S vtipom niekedy jej aktuálnu znalosť nemčiny prirovnávame k úrovni slovenského maturanta (so spomienkou na vlastnú maturitnú odpoveď z nemeckého jazyka spred 15 rokovJ). Ďalej to už išlo ako po masle.

V celom procese nám bol veľmi nápomocný tunajší systém a spôsob uvažovania, ktorý sa snaží ľuďom (deťom) v podobnej situácii čo najviac pomôcť. V triede majú 5 takýchto detí ako naša dcéra. Škola preto hneď po dvoch týždňoch začala s 1 hodinou nemčiny týždenne po vyučovaní. Po mesiaci dostala pani učiteľka celodennú asistentku (v rámci ročnej neplatenej odbornej praxe), ktorá pomáha hlavne deťom cudzincov. A po dvoch mesiacoch sa otvoril nemecký kurz na druhej základnej škole v našej mestskej časti, na ktorý chodia deti z oboch škôl. Netreba sa preto čudovať, že aj tieto nenemecké deti chodia do školy s radosťou, veľmi rýchlo napredujú a sú šťastné, hoci je pre nich všetko omnoho ťažšie.

Škola síce nemá interaktívne tabule, ani tablety namiesto zošitov, ani najnovšie vybavenie či multimediálne učebne, ale to, ako sa nám v podstate dostala do života, je ohromujúce. Už deň pred nástupom do školy si nás všetkých zavolali, aby sme sa zoznámili, porozprávali. Mailová komunikácia medzi nami a školou je intenzitou na úrovni tínedžerov, ktorí si dávajú online vedieť snáď aj to, kedy idú na záchod. Ja sa cítim občas podobne – keď neprídu denne dva maily zo školy, začínam byť nervózna, či niekto vážne neochorel. Minimálne každé dva týždne sa nájde dôvod na to, aby sa v škole stretli rodičia s učiteľmi a deťmi. Či už športový deň, alebo upratovanie triedy, triedne raňajky na oslavu 12 naučených písmen, zimný festival kreatívnych prác, vianočný večierok či pečenie vianočného pečiva, klavírny koncert...

Dieťa – to je v centre absolútnej pozornosti a kvôli nemu sú dospeláci schopní urobiť veľa. Ešte sa mi nestalo, že by sme z pekárne odišli bez toho, aby  dievčatá nedostali buchtu, z mäsiarstva odchádzame iba s kolieskom šunky, z lekárne aspoň s balíkom vreckoviek, z kiosku s lízankou, z kvetinárstva s malou kvetinkou, z drogérie s hroznovým cukrom. Absolútna prednosť ceste, pomoc s nastupovaním do autobusu, dennodenná starostlivosť o ihriská (spočiatku som si nechcela pripustiť, že tie pruhy v piesku každé ráno na ihrisku urobil pán, ktorý chodí piesok takto vyčistiť od odpadkov každý večer).

Mamičky s vervou medzi sebou telefonujú a organizujú stretnutia svojich detí po škole. Rozhodne raz do týždňa sa u niekoho doma koná takáto minižúrka. Samozrejme, občas ste na rade vy. Čiže pekne obvolať mamičky, nachystať puding a prežiť hodinku s minimálne piatimi podvečerne unavenými rozbláznenými deťmi. Avšak s nádejou, že nabudúce si budete môcť vychutnať chvíľku ticha vy, keď to vaše dieťa bude aktívne u niekoho iného.

Aj čarovný vianočný trh v Bonne je hlavne pre deti – nádherné drevené kolotoče, sladké detské pochúťky, množstvo hračiek a vianočných drobností. A dych mi vyrazil obrovský výklad, ktorý patrí jednému známemu obchodnému domu. Je neuveriteľné, že namiesto toho, aby si tam vystavili svoj tovar a prilákali kupujúcich, vytvorili vo výklade zimný svet z hračiek. Tie tancujú, rúbu drevo, klbčia sa, vyskakujú z debničiek, šmýkajú sa na ľade. Za tú radosť v detských očiach to stojí!

Deti sú vedené k tomu, že majú byť samostatné, že majú svoje práva, ale aj povinnosti. Oproti našej výchove sú viac zamerané na seba ako osobnosť, menej empatické, ale o to viac sebavedomé a zvyknuté na to, že môžu kedykoľvek povedať svoj názor. Z nášho pohľadu trošku skáču rodičom po hlave, pretože rodič v zásade nejde proti vôli dieťaťa.  A veľmi sa vystríhajú aj telesných trestov.

Toto „mesto detí“ má určite aj svoje nevýhody. Vďaka babyfriedly nastaveniu žije v Bonne množstvo rodín s deťmi (aj takí, ktorí pracujú v Kolíne, radšej bývajú so svojimi rodinami tu). Preto prichádza prvý problém už s umiestňovaním detí do škôlok. Hoci sú škôlky doslova na každom rohu (v okruhu 5 km okolo nášho domu je asi 15 škôlok), sú štátne, cirkevné, súkromné, alternatívne, v správe charity, dieťa sa v zásade prihlasuje po narodení. Rovnako hektické je aj obdobie po skončení základnej školy (4. ročník), keď sa deti snažia dostať na čo najlepšie stredné školy (typu našich 8-ročných gymnázií).

Aj napriek tomu je veľmi príjemné, ak sa pri vás na ulici zastaví asi 10-ročné dievčatko, aby vám pomohlo, keď videlo vašu dcéru obďaleč spadnúť na bicykli. Je sebavedomé, nebojí sa opýtať a vie, že dokáže pomôcť. Toto by sme sa mali od nich naučiť všetci.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?