Naša smutnokrásna dovolenka na Slovensku

Autor: Martina Bekešová | 17.4.2016 o 21:23 | Karma článku: 10,94 | Prečítané:  18080x

Už poriadne dlho počúvame o tom, ako by sme mali tráviť dovolenku na Slovensku. Minúť zarobené peniažky doma, spoznať bližšie svoju rodnú krajinu. 

A navyše – len doma je predsa bezpečne. Za hranicami na nás totiž na každom kroku číhajú rôzne živly, ktoré nemajú nič iné na práci, len urobiť na nás bu-bu-bu. Musí to tak byť, keď o tom hovoria v telke...

„Dobre teda, ideme!“ povedali sme si aj s našimi nemeckými kamarátmi – susedmi (teda lepšie povedané nemecko-indonézskymi). A rozhodli sme sa stráviť dva týždne jarných prázdnin na Slovensku. My doma a oni tak trochu v exotike.

Hneď prvý deň na Slovensku bol skvelý. Nezabudnuteľné totiž bolo moje vybláznenie sa za volantom na tréningovom okruhu školy šmyku – dokonalý zážitok, výborná organizácia, skvelí ľudia, kopec srandy, nádherný deň s mojimi troma kamoškami. K tomu, samozrejme, aj množstvo veľmi užitočných informácií a praktických skúseností s vlastným autom, ktoré by mal mať každý šofér, rozhodne.

Väčšinu času sme však strávili vo Vysokých Tatrách. Pondelok ráno, lyže nachystané, k tomu nadšené očká našej dcéry v otepľovákoch. Ostáva už len dúfať, že na svahu bude aspoň aká-taká vrstva snehu. Parkovisko síce neveštilo nič dobré, ale bežiaci motor na vleku nám dával nádej. Razom sme mali obuté lyže a rútili sme sa dole svahom – lepšie povedané po pásoch, ktoré neboli dielom prírody, ale bolo za nimi vidno hodiny ľudskej práce. A musím nesmelo povedať, že kvalitnej. Aj napriek relatívne vysokým teplotám počas predchádzajúcich dní bol svah krásne upravený a lyžovačka bola na jednotku. Tatranská príroda sa nám aj trošku predviedla a dokonca začalo snežiť. Dokonalé – jazda po prašane, úsmev na tvári, prázdna hlava. Možno by to bolo aj na jednotku s hviezdičkou, keby sa človek na svahu necítil ako na Marse – ako jediný obyvateľ planéty. Priznám sa, nikdy som nelyžovala sama na svahu... Teda, pardón, boli sme traja (ja, môj manžel a dcéra).

Úžasný bol aj inštruktor v lyžiarskej škole, u ktorého sme si objednali hodinu pre 4-ročnú dcéru našich kamarátov, ktorá chcela lyže vyskúšať po prvý raz. Pán inštruktor mal síce trošku problém s nemčinou, ale odhodlanie mu nechýbalo. Strávil hodinu svojho času tým, že sa ju snažil dostať na svah. Malé nemecké dievčatko však odmietlo akúkoľvek spoluprácu s pánom učiteľom. Z jej pohľadu to muselo vyzerať strašidelne – statný Goral, ešte vyšší na lyžiach, s veľkými lyžiarskymi okuliarmi, v ktorých namiesto jeho milých očí videla tie svoje ustráchané... Nakoniec aspoň na chvíľku prekonala svoj strach a obula sa pod svahom do lyží. Bola na seba nesmierne hrdá. Na otázku, čo sme dlžní za požičanie lyží pre malú a jeho čas, pán inštruktor len z diaľky zakričal: „Naaajn!“ Zo svahu som odchádzala unavená a spokojná, avšak s množstvom otázok v hlave: Prečo sme boli ich jedinými zákazníkmi? Na čo sa všetci tí ľudia (vlekári, bufetári, inštruktori) tak snažia, aby aj napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam pripravili výborné podmienky na lyžovanie? Pre koho to robia? Bolo mi smutno a ťažko...

Náš ďalší výlet bol hotovou rozprávkou. Začal sa veľmi nevinne – išli sme sa len prejsť okolo Štrbského plesa. V momente, keď sme zaparkovali auto, naša indonézska kamarátka zahlásila, že ona nikam nejde a počká nás v aute. Snežilo totiž tak husto, že bolo vidno sotva na dva metre. A to je pre človeka z krajiny, kde sa leto strieda s ešte horúcejším letom, dosť nepríjemná situácia. Nakoniec sme ju horko-ťažko presvedčili a vybrali sme sa k vode. Keď sa povie pleso, človek väčšinou očakáva vodu. Štrbské pleso však bolo biele, bielučké ako sneh a studené ako ľad. V jeho strede stály snehuliaky, skrz prechádzali ľudia na bežkách a všadeprítomná zima bola prekrásna. Áno, tiež sme museli okúsiť ten pocit kráčať po jazere suchou nohou. S rešpektom, ale s nezabudnuteľným zážitkom. Po vybláznení sa v snehu sme sa išli zohriať a posilniť do reštaurácie s výhľadom na tú nádheru vonku. Pán čašník sa však od prvého momentu rozhodol, že nám to trošku znepríjemní. Je to tiež len človek, to všetci chápu. Preto sme frflanie na to, že nechceme sedieť pri dverách s 3 deťmi a chceme spojiť dva stoly za rohom (keďže sme boli deviati) akosi prehliadali. Odpustili sme mu aj zmätok pri objednávaní, pozabudnuté jedno jedlo, neprofesionálne podávanie jedál ponad naše hlavy, navyše zaúčtované nápoje. Ale ten arogantný pohľad a mlčanie pri vracaní peňazí za neskonzumované nápoje namiesto jednoduchého ospravedlnenia v takejto krásnej reštaurácii s exkluzívnou polohou, úžasným detským kútikom, vďaka ktorému sme sa mohli konečne v pokoji najesť, a výborným jedlom je neodpustiteľný. Opäť mi bolo smutno, ako ľahko sa dajú prekryť krásne zážitky tými negatívnymi. To, čo človek pokazil, našťastie napravila matka príroda – cestou späť k našim autám nám dopriala rozprávkovú nočnú zimnú krajinu. Tatry sú jednoducho čarovné!

Počas dvoch týždňov sme toho našim hosťom ukázali podstatne viac. Boli zo Slovenska doslova nadšení. Pri otázke, čo im asi tak najviac utkvelo v pamäti, spomenuli pár vecí. Korbáčiky dostali jednoznačne prvé miestoJ, horčica a Pigi čaj (pretože podľa mapy na obale pochádza z ostrova Jáva v Indonézii – rodného ostrova našej kamarátky) boli v tesnom závese. Keď hovorili o tom, ako sa im páčil wellness s výhľadom na tatranské štíty, výborný vietor (keďže si so sebou dotrepali aj tréningový kite a dosýta si ho užili), pohodlné cestovanie našimi vlakmi a relatívne slušná možnosť dohovoriť sa v angličtine (vrátane menu v reštauráciách), som bola na Slovensko hrdá.

Podľa nich má Slovensko veľký potenciál, ale aj množstvo rezerv. Cudzinec to pocíti, ak sa nemá kde najesť pod takou nádherou, akou je Spišský hrad, alebo cez Levoču len tak prebehne, pretože sa necíti na to, aby vystúpil z auta.

S čistým svedomím však musím priznať, že dovolenka na Slovensku bola krásna. Asi preto mi bolo tak smutno pri odchode. Od našich priateľov sme však dostali prísľub, že tentokrát sme my pozvaní do Indonézie. Uvidíme, aké budú naše zážitky:)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?