reklama

Tour de France na štyroch kolesách

Našou tohtoročnou dovolenkou sa určite splnili minimálne dva detské sny – jeden dievčenský a jeden chlapčenský.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ja som ako dievčatko varila v maličkej kuchynke na malom sporáčiku, bábiky jedli z maličkého tanierika, pili z maličkého hrnčeka, umývali sa v malom umývadielku, spinkali v maličkých postieľkach... Dievčenská hra na maličký domček, kde to riadiš ty. Môj muž ako každý chlapec zase túžil volantovať veľké auto, mať ten správny frajerský tatrovkový posed, výhľad z kabíny a poriadny zvuk dízlového motora. Vrrrrrm, dvojka, vrrrrrrm, trojka, vrrrrrrrrrrrm...

Dovolenka v obytnom aute po Francúzsku však splnila aj mnoho ďalších našich snov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na úvod len pár kilometrov

Naša cesta sa začali prvým prípravným dňom – nabalenie auta, nachystanie jedla, príprava všetkých potrebných elektronických zariadení a plánovanie trás. Prvé kilometre v aute sú síce na jednej strane úľavou, že môžeš konečne po celom baliacom dni pohodlne sedieť (v obytnom aute sú sedačky skutočne extrémne pohodlné), na druhej strane prichádza prvá dávka adrenalínu – vojdeme sa vôbec na cestu? A to oproti idúce auto neskončí bez spätného zrkadla? Po pár kilometroch a prvých zákrutách to však prejde (dĺžka adaptačného procesu je priamo úmerná skúsenostiam šoféra). Vzápätí však príde ďalší zádrheľ. Po každom hrboli, jame či zákrute sa všetky tanieriky, koreničky, mištičky a poháriky ozvú, akoby kuchyňou zakaždým prebehla splašená mačka. No, to je daň za to, že si môžete počas jazdy zobrať pohár studeného džúsu z chladničky či čokoládku pre šoféra. Treba si len na ten štrngot skla zvyknúť, alebo sa postupne naučiť všetko poukladať tak, aby bol rámus minimálny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Amiens
Amiens 

Vyrazili sme večer o šiestej a na prvý šup sme urobili asi 400 km. Okolo desiatej večer sme zastali na parkovisku v malej dedinke pri Amiens už vo Francúzsku a prespali našu tohtoročnú prvú noc v domčeku na kolesách.

Prvý kamp – Le Mont-Saint-Michel

Hlavnou témou ďalších 350 kilometrov bol výber mena pre nášho veľkého dovolenkového parťáka. Dievčatá sa nakoniec zhodli na mene Brownie, keďže mal na boku hnedé pásy a symbol hnedého koníka. Brownie bol evidentne spokojný, lebo nás pekne pohodlne odviezol do nášho prvého plánovaného kempu – do dedinky na severe Francúzska (v Normandii) pri čarovnom ostrove Le Mont-Saint-Michel. Zaparkovať, zapojiť Brownieho do elektriny, spustiť markízu, odopnúť bicykle a išlo sa na výlet k pevnosti. Je to síce turistami veľmi preplnené miesto, avšak rozhodne sa ho oplatí vidieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Le Mont-Saint-Michel
Le Mont-Saint-Michel 

My sme tam boli vo štvrtok popoludní a hoci nás veľmi upozorňovali na to, že bude všade veľa ľudí, bolo to absolútne zvládnuteľné a príjemné. Rozhodne treba zažiť tú zvláštnu atmosféru, ktorá tam vládne. Lístky do kláštora na vrchu sa dajú kúpiť aj vopred cez internet, aby ste nemuseli stáť v rade. Ale keď sme tam boli my, žiadne rady už neboli. Možno v iné dni alebo cez víkendy to vyzerá úplne inak. K pevnosti sa dá ísť len peši alebo autobusmi, ktoré tam pravidelne a zadarmo premávajú. Vstup na bicykloch je dovolený až večer. My sme sa v pohode vošli do autobusov, ale ani pešo to nie je nič dramatické. Úzke uličky tohto nádherného miesta sú skutočne čarovné. A výhľad na more je úchvatný. Jedna vec je však tiež zaujímavá – hoci sa po uličkách pohybuje množstvo ľudí, čašníci a kuchári z krásnych tunajších reštaurácií znudene postávajú vonku a čakajú, kedy k nim konečne niekto zavíta. Reštaurácie zívajú prázdnotou rovnako ako čašníci nudou... Vysokými cenami a nie veľmi dobrým jedlom si vytvorili v recenziách na internete také meno, že tam turisti jednoducho jesť nechodia. Strata dobrého mena sa naspäť získava ťažko.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Večer po prvej grilovanej večeri sme stihli osláviť ešte aj narodeniny našej najmladšej a s dobrým pocitom sme zase v našich „malých postieľkach“ zaspávali.

Tour de France - smer more

Bordeaux
Bordeaux 

Ďalšie dva dni sme mali na to, aby sme sa dostali do nášho druhého plánovaného kempu – do dedinky Bidart pri letovisku Biarritz na brehu Atlantického oceánu, teda ďalších približne 700 kilometrov. Prechádzali sme po pobreží smerom na Bordeaux, kde sme našli na noc útočisko pri maličkom prímestskom cintoríne. Síce nám trošku trvalo, kým sme dali auto do akej-takej rovnej polohy (keďže to bolo na kopci a aj po polhodinovej snahe sa deťom stále kotúľali ceruzky zo stola a zásuvka s príbormi sa pri otvorení zastavila až po náraze do brucha dospelého člena posádky), bolo to super pokojné miesto na oddych. A navyše sme tam neboli sami. Okrem nebožtíkov aj ďalšie tri posádky obytných áut, parádny minikemp.

Po pohodových raňajkách a instantnej kávičke sa Brownie znova rozkotúľal. Zježil sa až v Bidarte – v kempe na brehu oceánu (pozn. zježiť sa = zaparkované obytné auto sa zakempuje – otvoria sa všetky okná, hore, na bokoch, zdvihne sa satelit, vypustí sa markíza, no jednoducho sa zježí jak mačka, keď zbadá psa). Vodu bolo treba, samozrejme, hneď vyskúšať. Na naše prekvapenie bola veľmi teplá, na oceán skutočne príjemná. A tie vlny a širokánske pláže bez bufetov, predavačov šperkov a slnečníkov hlava na hlave. Úžasné! Najkrajší bol večer ten zvuk – ak si predstavíte šumenie mora, tak to zniekoľkonásobte a vyjde vám celková kulisa burácania morskej vody o skaly, ktorá nikdy nezaháľa, deň a noc. Na tomto mieste sme strávili týždeň. Veľmi pokojný, oddychový, so surfami (malým a veľkým), s nádhernými západmi slnka a scenériami, s chutným a nie drahým jedlom a veľmi príjemnými ľuďmi. Ba dokonca sme stretli aj rodinu s deťmi v rovnakom veku ako naše (z Kolína, kúsok od nás), takže deti mali o zábavu postarané.

Bidart
Bidart 

Aby to nebolo všetko také ideálne, jednu noc prišla riadna morská búrka – vietor sa pohrával s 3,5-tonovým autom ako s klbkom vlny, ale Brownie sa nedal...:)

San Sebastián
San Sebastián 

Na jeden deň sme aj opustili Francúzsko a spravili sme si výlet do Španielska, do mestečka San Sebastián – mestečka s krásnou mestskou plážou a romantickými uličkami.

Planéta Melmac

Po týždni sme opäť pozatvárali všetky okienka, poukladali hrnčeky do správnych pozícií, aby čo najmenej hrkotali, naplnili chladničku jedlom, nádrž na vodu čerstvou vodou a vyprázdnili vecko (taký malý kolobeh prírody:) a vyrazili na cestu na východ od biarritzkého raja – smer Lyon. Cesta bola krásna, pretože viedla cez národné parky a hory a Brownie si to šinul (niekedy aj 110 km/h) krásnou krajinou. Mali sme dva dni na to, aby sme prešli skoro 900 km a dostali sa do nášho posledného plánovaného kempu – k jazeru Lac d` Aiguebelette.

Prvú noc na tomto úseku nás aplikácia park4nigth, ktorú sme používali počas celej tour na prenocovanie, zaviedla na čarovné miesto – jazero Lac de Sechemaille pri dedinke Meymac (pracovný názov Melmac s príjemnou spomienkou na Alfa). Na kopci nad jazerom bolo zaparkovaných asi 40 väčších či menších obytňákov, pred nimi spokojne posedávali väčšinou staršie francúzske páriky a keďže mali autá prispôsobené na dlhšie kempovanie (so solárnymi panelmi a podobne), vyzeralo to, že sú tam riadne udomácnení. Mali sme šťastie na posledné voľné miesto. Po večeri z vlastnej kuchyne a krátkej prechádzke okolo jazera sme si s babami ľahli na deku a pozorovali padajúce hviezdy, ktoré predvádzali tú noc skutočné divadlo.

Ráno prinieslo trošku viac adrenalínu: „Tinka, pred naším karavanom stojí skupinka chlapov a nevyzerajú veľmi vľúdne. Netušíš, čo chcú? Prískočné?“ pýta sa ma Maťo po pravidelnej rannej obhliadke auta. Neodpovedám, lebo netuším... Opýtať sa nevieme, keďže francúzština nie je veľmi naša silná stránka, tak len potichu čakáme, kým zovrie voda na kávu. Zrazu sa privalí biela dodávka a trúbi a trúbi. Zastane pri spomínanej skupinke chlapov – teda presne pred nami – vystúpi z nej milý pán s jasným francúzskym prianím dobrého rána a z kufra začne vyťahovať čerstvé bagety a croissanty.

Meymac
Meymac 

Chlapi okamžite menia zamračený výraz za úsmev a s teplými bagetami v rukách smerujú k svojim pojazdným domčekom a manželkám, ktoré majú už všetko na stoloch krásne nachystané – tanieriky, maslo, džem, kávička. Emku sme okamžite rýchlo vyslali, ale ušli sa jej už len 4 posledné čokoládové croissanty. Neobjednali sme si včera nič, to je pravda. A dodávka bola preč...

My sme sa po parádnych raňajkách vybrali na cyklovýlet okolo jazera a na obed do krásnej dedinky Meymac. Bolo to síce v kopcoch a na bicykloch celkom zaberák, ale dedinka bola nádherná. Z každej budovy na nás dýchal kus francúzskej histórie a šarmu.

Meymac
Meymac 

Na východ od raja

Druhé nočné prespatie a pivko na obrubníku počas tejto časti cesty bolo trošku divoké – teda aspoň zvukovo. Viete, čo robia v klietkach zavreté tigre, keď sa zotmie? Strašne revúúúú... Zaparkovali sme na veľkom parkovisku pred malou zoologickou záhradou v malej francúzskej dedinke Fitilieu. Ale teda ten rev bol ohromujúci. Nevadí, deti spali, my tiež, tigre asi veľmi nie, ale ony si asi potom pospali cez deň.

Ráno sme po pár kilometroch dorazili do cieľa. Vo veľmi peknom prírodnom kempe sme sa stretli s našimi slovenskými kamošmi, veľkými fanúšikmi karavaningu, a bolo to veľmi príjemné. Niekedy ti starí kamaráti sú natoľko blízki, že aj keď sa stretnete po dlhom čase, všetko funguje tak, akoby ste sa videli naposledy pred týždňom:)

Na jazere Lac d` Aiguebelette, ktorého názov sme sa ako-tak za ten čas naučili vyslovovať (síce moja francúzska kolegyňa dodnes netuší, o akom jazere hovorím, asi ešte budem mať nejaké tie medzery vo vyslovovaní), sa čľapkalo, plávalo, plavilo na paddleboarde a oddychovalo super. Počas jedného daždivého dňa chlapi dokonca vlastnoručne ulovili jedlo pre svoje rodiny – veľkí to hrdinovia:)

Bolo nám síce ľúto, keď sme sa lúčili s týmto miestom a kamarátmi, ale po 15 dňoch na cestách sa muselo ísť ďalej.

Obrázok blogu

Posledné kilometre s domčekom na štyroch kolesách

Kilometre ubúdali a cesta domov sa krátila. Vyrazili sme smer Trier, teda už Nemecko. Ale nedalo nám obísť len tak bez povšimnutia okolo niekdajšieho hlavného mesta Burgundska – mesta Dijon. Hoci aj nám v prvom momente naskočila pred očami horčica, je to hlavne prekrásne historické mesto s nádherným palácom a obhliadkou mesta vedúcou po stopách sovičky. Na chodníkoch sa nachádzajú sovičky – keď ich budete nasledovať, môžete podľa príručky, ktorú vám dajú v turistickom centre, prejsť všetky pamiatky mesta a prečítať si o nich zaujímavé príbehy. Dijon dostal 5 hviezdičiek z piatich. Aj kvôli skvelému vínu, ktoré sme si odtiaľ odniesli.

Posledný deň našej Tour de France sme strávili v meste Trier, už za nemeckými hranicami. V prvom okamihu sa nám uľavilo, že už nás viac nečaká žiadna francúzska mýtna brána (tie sú nepríjemné v dvoch veciach – najprv sa modlíš, či sa Brownie vojde medzi tie múriky, a už keď stojíš pri mašinke, tak dúfaš, že to bude pod 20 eur...). Na druhej strane nám však bolo ľúto, že sme len pár kilometrov od domu.

Skoro 4000 kilometrov, 8 rôznych miest, kde sme prespali, spolu 18 dní na cestách, veľa, veľa zjedených bagiet a croissantov, mnoho milých ľudí a nezabudnuteľných zážitkov.

Deti nechcú o dovolenke v hoteli už ani počuť. Pomaly teda začíname plánovať, kam vyrazíme na budúci rok...

Pre tých, ktorých zaujíma viac detailov ohľadne cestovania s obytným autom alebo s prívesom, sme pripravili podcast s našimi skúsenosťami:

https://vimeo.com/285176052

Martina Bekešová

Martina Bekešová

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  26x

Hoci som v svojej podstate „konzerva“, dala som sa dosť ľahko nahovoriť na väčšiu životnú zmenu. Porozprávam vám všetko zaujímavé z nášho nemeckého výletu (či azda úletu?). Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu